Stále mám obavy, či bude rehoľa to správne. Mali ste aj vy obavy? M.

Odpovedá sr. Veronika Karaffová, osc: ...Postupne som získala túto istotu: Vlastne je to Ježiš, ktorý je schopný vo mne, cezo mňa a so mnou žiť toto povolanie. Ja sama som toho neschopná. V každej kríze, keď som prišla na svoje hranice to bol on, ktorý urobil ten ďalší krok.

Milá M., mne pomohlo toto: Bola som otvorená pre obe cesty (rehoľa, manželstvo).
Popritom som konala svoje povinnosti (mojím vtedajším povolaním bolo byť
študentkou - a to som chcela robiť na 100 percent) a snažila som sa byť otvorenou na znamenia. Nechala som sa pozvať na stretnutia mladých, i na exercície, využívala som chvíle voľna na modlitbu či na stretnutie sa s priateľmi...
Bola som vnímavá na moje túžby - a postupne, postupne sa ukazovalo:
Kláštor. Keď som dospela k tomuto bodu, povedala som si: Dobre; a začala
som znova od nuly: Znova som nechala bokom všetky dôvody a otvorila som sa pre obe cesty. To sa opakovalo asi 3 krát a vždy som došla k rovnakému
výsledku: Kláštor. Potom som sa teda už neotvárala - ale upriamila na túto cestu.
Samozrejme som mala i počas formácie pochybnosti, veď je to skúšobná doba. Ale postupne som získala túto istotu: Vlastne je to Ježiš, ktorý je schopný vo mne, cezo mňa a so mnou žiť toto povolanie. Ja sama som toho neschopná. V každej kríze, keď som prišla na svoje hranice to bol on, ktorý urobil ten ďalší krok. A teda je to Ježišova záležitosť, nie moja. Ježiš žije vo mne toto povolanie, ja som len priestorom, ktorý sa mu otvára :-). A po tomto poznaní som už nemala vôbec žiadne pochybnosti :-).