Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:43
Tento týždeň:597

Práve je tu on-line 22 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Keď sa rehoľný život (naprvýkrát) nepodarí. O integrácii ťažkých zvratov na ceste povolania. 4.

4. Odchod z rehole – a čo potom?

Boh dokáže písať i na krivých riadkoch. V evanjeliu vidíme na mnohých príkladoch, ako Ježiš zaobchádza so životnými príbehmi ľudí, či už sú to jeho učeníci, alebo mýtnici, prostitútky, neposlušní synovia či ľahkovážne dcéry... Boh dokáže i zo zla vytvoriť dobro. A nikdy nás neopustí, nespustí z očí, očakáva nás každú sekundu nášho života.

Rehoľný život sa nemusí podariť na prvýkrát, ani na prvom mieste. Ako sme videli, môžu to zapríčiniť rozličné faktory: Inštitucionálne i osobné, alebo je to kombinácia oboch.
Pozrime sa na tematiku z pohľadu podobenstva o rozsievačovi. (Mt. 13,3-9). Predstavme si, že semienko je  konkrétne povolanie. Každé semienko samo o sebe má tie isté šance: Má v sebe zakódované klíčenie, rast, plodnosť. Ale toto všetko sa uskutoční len ak má vhodné podmienky. Nie každé semienko padne do dobrej zeme, i keď to je rozsievačovým zámerom. Niektoré zrnká padnú na kraj cesty, iné medzi kamene či skaly, kde nedostanú dostatočne hlbokú pôdu, iné zadusia bodliaky a tŕnie. Iným slovom: I semienkam povolania sa môže pritrafiť niečo, čo im neprospieva, niečo zlé. A preto je treba ich znova pozbierať či presadiť. A to skôr, ako zahynú „v zobákoch“ iných alternatív, kde sa zúžitkujú - stanú potravou - ešte predtým, ako by sa vôbec rozvinuli, a teda sú predčasne konfrontované s dynamikou kríža; skôr, ako vysilené, fyzicky i psychicky zdecimované od páľavy a úmoru poludňajšieho slnka či démona (acédie) padnú za obeť nevhodnej, povrchnej starostlivosti a utrpením zatrpknú; skôr, ako im dôjde všetka energia a radosť a pokrivia sa, stratia chrbtovú kosť a stanú sa z nich stratené existencie.



Krok opustenia rehole je nesmierne ťažký. Človek investoval všetko, vyskúšal všetko a držal sa do poslednej „nitky“. Je veľmi ťažké prežiť onen moment, kedy z ruky pustíme i tú poslednú – kedy sa stretávame zoči – voči úplnému koncu danej voľby bez návratu, je nesmierne ťažké zatvoriť za sebou dvere a vstúpiť do akéhosi prázdna. Je to zážitok podobný smrti. Je veľmi ťažké opustiť definitívne všetko, čo som sa na onom mieste snažil/a vybudovať. Šťastný je ten, komu sa už počas tohto prechodu narysovala nová perspektíva, poznaná ako ďalší kus životnej cesty. Ťažké to má niekto, kto sa ocitne zoči-voči ničote.


Pozor na „skratky“.
Boh – rozsievač - svoje dary a teda i povolanie nikdy neberie naspäť, ani sa nedá povolanie nadobro stratiť. Keď sa povolanie na prvýkrát nepodarilo, neznamená to teraz automaticky povolanie ku manželstvu. Manželstvo nie je tá „zvyšná“ alternatíva, i k nemu je treba ozajstné povolanie. Pozor teda na takéto „skratky“, daj si čas. A akokoľvek môže láskyplné objatie nového priateľa či priateľky hojiť alebo nechať zabudnúť prežité rany, nie je automaticky znamením Božej vôle. Nastáva čas a cesta nového hľadania, ošetrenia semienka povolania po nevydarenom výseve a nájdenie novej šance preň. Na tomto mieste chcem stručne priblížiť Cencinino model formácie vhodný pre dnešnú dobu. Hodí sa nielen pre aktuálnu formáciu v rehoľných domoch, ale i pre formáciu tvojho povolania pred vstupom do rehole či po výstupe z nej.


Integračný model.
Jeho kľúčovou dynamikou je myšlienka integrácie, čiže pozitívneho včlenenia všetkých prvkov, ktoré nám život prináša do mozaiky našej cesty povolania. Integračný model prijíma teologickú a biblickú zložku rovnako ako i výdobytky moderných humánnych vied ako psychológie a psychoterapie.
Centrom celej reality je Kristov kríž a veľkonočné tajomstvo. Kristus je začiatok, stred i cieľ formácie, on sám je formátor. Kríž sám o sebe spočiatku nebol pôvodne znamením spásy. Pre Židov bol pohoršením, pre Grékov bláznovstvom (por. 1.Kor 1, 22-23). Tým že Kristus na seba vzal toto zlo, a neodpovedal naň zlobou a agresivitou, premenil kríž na Božiu múdrosť, kríž sa stal pravým opakom: dobrom, odpustením, ospravedlnením, spásou. Tento istý veľkonočný proces je i úlohou Kristových učeníkov, všetkých, ktorí sa vydali nasledovať ho.

Integrácia zla.
Boh nechce zlo, ale i tak je realitou nášho života (porovnaj podobenstvo o jačmeni a kúkoli Mt 13,24-30).  I nám sa môže prihodiť, ba z nás samých vzísť. Cencini popisuje päť druhov zla:
Fyzické zlo ruinuje zdravie nášho organizmu a napokon ho i smrťou porazí. Psychologické zlo na nás pôsobí cez hranice a nezrelosť osôb, ktoré na nás mali určitý vplyv, rovnako ako i cez udalosti, ktoré sú nepredvídané, nechcené či zlomové. Osobné zlo je vedomé a dobrovoľné spreneverenie sa Božiemu plánu, čiže hriech. Podstúpené zlo je hriech druhých spáchaný na nás. Spoločenské zlo je zlo nejakej skupiny, kolektívne zlo napr. národa, rodiny či i kongregácie...

Prvými krokmi integrácie zla vo veľkonočnom svetle je rozoznanie a priznanie pravdy a skutočnosti: „Áno, toto zlo sa mi prihodilo, je napísané na stránkach môjho života“. Tu treba prekonať strach a odpor – voči prežitému, voči sebe samému, voči iným. Treba jasne zlo pomenovať, formulovať, vyrieknuť ho. Učíme sa i cez chyby a prešľapy – naše, i tých iných. Keby márnotratný syn nikdy nevyskúšal „svoje vlastné krídla“, netušil by, aký rozmer slobody mu dáva otec. Pozor na snahu na všetko, čo je za mnou „zabudnúť“, alebo prirýchlo odpustiť – a tým vlastne všetko akosi pozakrývať. Odpustenie je možné až u človeka, ktorý svoju ranu otvoril liečivému účinku pravdy, rozlíšenia, čo sa vlastne stalo, rozlíšenia zla a poznanie možnosti zmyslu. Zlo, ktoré dostane zmysel je už na ceste integrácie, premenenia na dobro.  Rozpoznať, uznať a prijať rany nášho života je naopak od perfekcionistickej posadnutosti, rezignácie alebo zanevretia krok k ich pozitívnemu využitiu v múdrosti srdca a zodpovednosti. Veľkonočne povedané: Premieňame podľa Ježišovho vzoru kríž pohoršenia a bláznovstva na kríž nádeje, uzdravenia a spásy.


Integrácia životného príbehu.
Boh dokáže písať i na krivých riadkoch. V evanjeliu vidíme na mnohých príkladoch, ako Ježiš zaobchádza so životnými príbehmi ľudí, či už sú to jeho učeníci, alebo mýtnici, prostitútky, neposlušní synovia či ľahkovážne dcéry... Boh dokáže i zo zla vytvoriť dobro. A nikdy nás neopustí, nespustí z očí, očakáva nás každú sekundu nášho života. Vrátim sa znova k Cencinimu a jeho myšlienkach o integrácii:

„Integrácia je proces učenia sa,
pomocou ktorého veriaci človek
zozbiera celý svoj životný príbeh,
aby v ňom odhalil Božie formujúce pôsobenie,
ktoré je niekedy zjavné a inokedy skryté,
no v každom prípade prítomné v každej udalosti
a odovzdané slobode a zodpovednosti človeka
ako ustavične pôsobiaci dar,
ktorý možno prijať a na ktorý možno nadviazať
v ktoromkoľvek momente existencie.“ (Str.135)

Často potrebujeme na tejto ceste integrácie dobrú, profesionálnu pomoc. Žiaľ sa mi nepodarilo nájsť žiaden kontakt na internete, ale mám osobne kontakt na tri duchovné osoby v Čechách a na Slovensku, ktoré sú špecializované v odbore duchovno – psychoterapeutického sprevádzania kňazov a rehoľných osôb v krízach. Pokiaľ viem, bol nedávno na Slovensku otvorený i dom na túto pomoc, určite o tom vedia rehoľníci na Slovensku viac, ako ja v zahraničí. V každom prípade: Nezostaň so svojimi skúsenosťami sám/sama, prijmi pomoc pri procese integrácie.

Doslov.
Nič v našich životoch nemusí byť márne, ani zmarené. V Božích očiach má cenu všetko, i to, čo sa v očiach ľudí nepodarilo. Nič na svete, ktorého je Stvoriteľom, nie je bez zmyslu. Akokoľvek tragické skúsenosti poznačia náš život, našu cestu povolania, budú ho neskôr zdobiť – zúročené darovaním druhým, čo prežijú niečo podobné, v podobe blízkosti, pochopenia, rady, pomoci. A tak semienko povolania prinesie i cez všetku prežitú bolesť svoju úrodu. A napokon sa vrátim k Marienke a Jankovi, fiktívnym postavám z úvodu tohto blogu: Veľkou oporou ľuďom, ktorým sa rehoľný život (na prvýkrát) nepodarí, sú ľudia, ktorí prijímajú túto  skutočnosť pozitívne a s porozumením. Tak i oni dodávajú človeku, ktorý musí svoj život začať budovať zasa takmer od nuly, istotu, oporu a zázemie.


Sr. Veronika Karaffová, osc