Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:23
Tento týždeň:23

Práve je tu on-line 23 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Keď sa rehoľný život (naprvýkrát) nepodarí. O integrácii ťažkých zvratov na ceste povolania. 3.

3. Odísť, alebo zostať? Na vážkach vážneho rozhodnutia.


Čo teda robiť, ak sa stretnem s nevhodnou formáciou, s formáciou, ktorá ma skôr deformuje, ako formuje k obrazu, ktorý má o mne Boh? Mýlim sa ja, alebo je chybný systém? Alebo tu hrajú úlohu úplne iné aspekty? Ako rozoznať Kristov kríž, ktorý vedie po utrpení a smrti k vzkrieseniu a je teda pozitívnou súčasťou nasledovania Pána od vývoja, ktorý naopak vo mne môže pôsobiť ničivo? Do akej miery som ja sám/sama zodpovedný/á za svoju formáciu? 

Bezpochyby veľa ľudí sa stalo svätými v tých najťažších podmienkach – a ktovie, možno to bolo práve vďaka nim! Sv. Terézia z Avily bola nespokojná s realitou v karmelitánskych kláštoroch, a práve ona bola povolaná reformovať ich smerom k ich vlastnému ideálu, podobne ako i sv. Koleta z Corbie u klarisiek. Sv. Ján z Kríža bol svojimi spolubratmi týraný, dnes je uctievaný svojím rádom i celou cirkvou ako jej učiteľ. Svätého Benedikta sa pokúsili jeho spolubratia otráviť, a tak z ich kláštora odišiel do iného, kde sa stal osobnosťou, ktorá formuje mníšstvo až do dnešnej doby. Sv. Ján Mária Vianney sa v očiach mnohých kvôli svojim ťažkostiam so štúdiom zdal pre kňazskú službu beznádejným prípadom, neskôr sa stal výborným vzorom dobrého a svätého kňaza. Sv. Filip Neri so svojimi víziami pravdepodobne hraničil medzi zdravím a psychickou poruchou, ale dokázal zo svojej slabosti vykresať svätosť a jeho dielo je dodnes aktuálne.
Nedá sa teda paušálne povedať, čo slúži na dobro a čo nie. Ale dá sa hovoriť o určitých znakoch, symptómoch, varovných signáloch, ktoré nám môžu poslúžiť na rozlišovanie Božej vôle. Vnímam na „konci tunela“ svetlo, alebo tmu? Posilňujú ma ťažkosti vo formácii, mám dojem, že vďaka nim rastiem, alebo sa mi skôr vidí, že ma okliešťujú a obávam sa, že sa po čase celkom zlomím? Mám napriek všetkému tušenie dobrého „konca“ - a teda viem, že sa oplatí bojovať za každú cenu, alebo by som sa skôr musel/a vzdať (zradiť) seba samého/samej? Boh nám sľubuje život, a to život v plnosti. Aj toto je jedno z Pánových slov: „Keď prídete do nejakého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden... Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj... A keby vás niekto neprijal,... z takého domu odíďte a straste si prach z nôh“. (Por. Mt. 10,11-15).


Sebavedomie a sebadôvera.
Čo vyznačuje Kristových učeníkov, je dobrá dávka sebavedomia a sebadôvery. Peter sa cíti byť dosť silným ochrániť Ježiša pred prenasledovaním. - Má teda o sebe samom ideálny obraz. Ale i po skúsenosti zrady – teda po konfrontácii sa so svojou vlastnou realitou má v sebe tú silu a odvahu ohlasovať evanjelium, hlásiť sa ku Kristovi a nechať na sebe postaviť Pánovu cirkev.
Pracuj teda i ty na svojom sebavedomí a sebadôvere. Ježiš ich bude u teba potrebovať. I ty si adresátom jeho vôle a poznania, i tebe dáva poznať, čo je pre teba dobré na ceste formácie. Sv. Klára uvádza vo svojej reguli podobne ako i sv. Benedikt: Predstavená nech „spoločne so všetkými svojimi sestrami preberie i otázky, o ktorých treba hovoriť so zreteľom na úžitok a česť kláštora, lebo Pán často najmenším odhalí to, čo je lepšie“. (Kl.Reg.17-18).
A niekedy sú to i divné nápady. Napr. som ja sama mala raz v noviciáte veľkú potrebu ísť na pár hodín do mesta v civilnom oblečení. Chcela som sa aspoň na chvíľu zasa cítiť „vo svojej koži“, lebo tá nová ešte na mne neprirástla, chcela som sa v pravde konfrontovať s oboma realitami: s tou, ktorú som opustila (byť nenápadným „normálnym“ človekom medzi inými) a s tou, ktorú som čerstvo prijala (byť rehoľníčkou). Pomohlo by mi to, vrátila by som sa presvedčenejšia o správnej voľbe a kríze by bolo koniec. Keďže mi to nebolo povolené, trvala kríza ešte ďalší rok a takmer neskončila dobre.


Ježiš o Teba bojuje.
Vrátim sa k Petrovi: Jeho sebavedomie a sebadôvera prešli rozhodujúcou premenou: Peter, ktorý chcel Ježiša zachrániť, musel pochopiť a prijať, že on sám je ten, ktorého zachraňuje Ježiš. (Podľa myšlienky sv. otca Benedikta XVI.) Kto vstupuje do kláštora, neočakáva prechádzku ružovou záhradou – alebo – pri bližšom pohľade veru i áno, pretože ruže majú tŕne. Rovnako ako Kristova koruna. Mnohé, i veľmi ťažké krízy nás privádzajú na hranicu našich možností, síl, skúseností... To je Pánova škola. Na konci, na samom dne, či v úplne slepej uličke, len tam nám totiž môže darovať to rozhodujúce poznanie svojich učeníkov: Nie my nesieme Krista, vieru, lásku, cnosti, službu druhým, náš vlastný život... … … ale Kristus nesie nás, našu vieru, lásku, cnosti, život, všetko naše konanie. Nie my sme tí, ktorí všetko zmôžu. My sme len nástroje jeho vôle. V tom spočíva i naša velikánska vnútorná sloboda, ktorá je podmienkou pre úspešný rast vo formácii. Treba ale rozlišovať: Toto dostávame po premene, nie pred ňou. Boh stavia na prirodzenosti, na tom, čo sme, čo máme, ba i na našich hriechoch a všetko toto postupne pretvára.


Si slobodný/slobodná.
Nezabúdaj na to a čerpaj z toho, že až do času rehoľných sľubov si úplne slobodným/slobodnou voči rehoľnému životu. Si v skúšobnej fáze. Maj odvahu byť sám/ou sebou. Spoločenstvo ťa musí spoznať takého/takú, akým/akou si, nie takého a takou, akým a akou si myslíš, že ťa chce mať. Formácia ťa nezmení, má v tebe ale všetko, čo je v tebe, nasmerovať k požadovanému ideálu. Ideál a tvoje skutočné ja teda musia byť v neustálej komunikácii.


Over si ideál spoločenstva a zváž jeho realitu.
Za čím smeruje spoločenstvo? Čo stojí na konci formácie – a teda na začiatku celého zvyšku života ako cieľ? Vo formačných modeloch z minulosti sme videli, že to nemusí byť práve to, čo je zlúčiteľné s Božou predstavou: „chodievaj predo mnou a buď dokonalý“- v zmysle: „celistvý, úplný“. (Gen 17,1). Kryje sa v zásade ideál spoločenstva s tým, ktorý si tu očakával/a, za ktorým chceš smerovať? Toto je veľmi závažná otázka. Bez ideálu, za ktorý sa oplatí bojovať, nemôžeš napredovať na svojej ceste povolania, lebo ťa nebude priťahovať, skôr odpudzovať, prípadne budeš viesť proti nemu boj. A ako spoločenstvo tento ideál uskutočňuje? Akými konkrétnymi krokmi k nemu smeruje? Ak je všetko len teóriou, nemôžeš očakávať, že ťa bude spoločenstvo niesť a ty neunesieš celé spoločenstvo na ceste k ideálu, ak ono samo k nemu nekráča. Spoločenstvo je také silné, aký silný je jeho najslabší člen. A väčšinou je to tak, že sa v tejto úlohe akosi všetci striedame.  Na druhej strane teda neočakávaj od spoločenstva len ideál, Boh investuje do slabých ľudí. Možno je mu dokonca úbohá realita milšia, ako stopercentná dokonalosť. Otázkou je, či je v spoločenstve miesto pre porozumenie a zhovievavosť. Ako sa v ňom zaobchádza so slabými členmi?


Dobre odhadni svoje sily, poznaj svoje hranice.
Je rozdiel, ak si doma bol/a zodpovedný/á za upratovanie jednej izby v trojizbovom byte v paneláku a ak sa od teba v kláštore očakáva, že zvládneš dlhú chodbu, celé schodište, zo päť umývadiel a tri vecká a okrem toho makáš pri žehlení a práci v záhrade či v kuchyni. A nezabudnime popritom maratón všetkých hodiniek breviára. Pán chce, aby sme ho velebili živí a aby bola naša obeta vždy posolená (tak píše sv. Klára sv. Anežke, ktorá to rada preháňa s tvrdosťou života). Nejde tu o to vyhýbať sa práci či hľadať pohodlnosť. Ide tu o to, že žiaden horolezec nevystúpi na Mount Everest, ak sa predtým nenatrénuje na nižších kopcoch. Fyzickú silu potrebujeme i na duchovný rast a zničiť si zdravie pri prehnanom pracovnom nasadení zaiste nie je správnym prostriedkom pre upevňovanie a rast povolania. Poznávaj dobre i svoje hranice – v medziľudských vzťahoch, vo svojich vlastných schopnostiach, možnostiach. Ak ti je niečo fakt priťažké, priznaj to. Sv. Terézia z Lisieux píše zo svojej vlastnej skúsenosti: "Lepšie je niekedy z boja ujsť, ako ho prehrať." Staň sa teda hrdinom tým, že sa vystavíš zoči-voči svojej slabosti. Keby to bolo na nás, nikto nemá na rehoľný či kňazský život. Povolanie je totiž vecou samého Boha. A jeho darom. Dar sa nedá zaslúžiť si svalmi – reálnymi či duchovnými, ale dá sa overiť pravdivosťou a pokorou.


Riaď sa i zdravým rozumom.
Bez tvojej otvorenosti a dôvere voči novicmajsterke či novicmajstrovi  nemôžeš mať úspech vo formácii. Spoločenstvo vie, prečo zvolilo tú-ktorú sestru, toho-ktorého brata do tejto úlohy. Ale nevydávaj sa tomuto človeku tak povediac „napospas“ - nedeleguj naňho celú zodpovednosť za tvoje povolanie a tvoj život vo formácii! Hľadajte spoločne, čo formácii slúži a čo nie. Všetko je o komunikácii a snahe pochopiť tebe daný spôsob, akým sa v živote učíš – a ten je u každého individuálny. Nepodceňuj sa vo vzťahu k formátorom.


Usiluj sa byť jednoznačným človekom, nauč sa hovoriť „nie“.
Jeden duchovný vodca a psychoterapeut hovorieva zo svojej skúsenosti: Rehoľná sestra si radšej päťkrát odhryzne jazyk, ako by raz povedala „nie“. Priznaj otvorene svoje hranice a z času na čas ich i obráň. Je dobré pre obe strany vedieť, na čom sú. Neboj sa, len tak ťa z rehole neprepustia. Neschopnosť povedať „nie“ nie je cnosťou, ale otvorenou bránou pre zneužitie akéhokoľvek druhu (hoci i neúmyselné) a pre preťaženie a kolaps. Nie ty nesieš celú zemeguľu so všetkou jej biedou, ale Zem nesie teba.


Skreslená predstava obete.
Niekedy prirýchlo hovoríme o obetovaní, o obetovaní sa.  Často je to ale rezignácia pred výzvou situácií, ktoré od nás vyžadujú ťažkú prácu na sebe samých, a to hlavne konfrontáciou s našimi naozajstnými slabosťami. Je ľahšie utiecť do role nevinného baránka, ako sa otvoriť možnosti, že za mojimi zbožnými pohnútkami stojí nejaká nezrelosť. Neobetuj sa "za druhých", to už urobil Ježiš. A hlavne: Urobil to až na konci svojho poslania. V stati z evanjelia podľa Marka, 8,34-35: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ hovorí Ježiš o tvojom vlastnom kríži, nie o kríži niekoho iného. V nasledujúcom verši nasleduje ešte jedna dôležitá veta: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ Spomínam si na jeden film, ktorý túto myšlienku veľmi výstižne vyjadruje. Jeden mladík mal dar uzdravovania. Chodili k nemu chorí ľudia na rozličné neduhy a odchádzali zdraví. Po čase bolo zjavné, že s mladíkom čosi nie je v poriadku – ukázalo sa, že na seba prevzal každú z chorôb, ktoré predtým „uzdravil“ a keďže to boli veľmi vážne onemocnenia, zakrátko na to i zomrel.
Ježiš sľubuje tým, čo ho nasledujú život, a to život v plnosti. (Por. Jn 10,10). Chce ťa urobiť v reholi šťastným/šťastnou. Povedané slovami jednej z mojich najstarších spolusestier: Od postulantky sa očakávajú tri veci: Dobre spať, dobre jesť a dobre sa smiať :-).


Nestrať kontakt so sebou samým.
Veľký pozor daj na to, ako funguješ ako celok. V novom prostredí a novom spôsobe života sa môže stať, že sa zrazu začínaš nepoznávať, že sa všeličo mení. Otvárajú sa nové stránky tvojej osobnosti, iné ustupujú do úzadia. Prežívaš tu a tam doby iritácie, akejsi temnoty, často nerozumieš samému/samej sebe a nevieš si sám dať rady. To je normálne. Formácia je veľkou šancou i veľkou výzvou začrieť až na úplné hlbiny tvojho ja, je to veľmi náročný proces a treba naň fakt dobré duševné i fyzické zdravie a dobré sprevádzanie. Ale kto je úplne zdravý? V našich životoch sú rany a negatívne skúsenosti, ktoré ovplyvňujú náš spôsob prežívania. A o niektorých ranách ani nevieme – nevieme, aký dôsledok mali niektoré osoby a niektoré skúsenosti pre náš vnútorný svet. A nevie to ani formátor/ka. Do istej miery sme schopní naše zranenia spoznať, preliečiť a pozitívne integrovať do nášho životného príbehu my sami, prípadne vďaka rozhovorom s formátorom alebo duchovným vedením. Problematické sú však tieto javy: Silné narušenie alebo strata spánku, prežívanie nadmernej úzkosti, strata pocitov, strata akejkoľvek orientácie vo svojom vlastnom vnútri a prežívaní, bezútešná osamelosť, strata smiechu i sĺz, neschopnosť vyjadriť svoje vnútro, nechuť do jedla, túžba po nežití, celková beznádej, že sa niečo ešte zmení na pozitívum – či už tu ide o teba alebo o celú atmosféru spoločenstva. Tu píšem veľké, tučné a červené výkričníky. Ak prežívaš takéto stavy, vyhľadaj akútne vhodnú pomoc zvonku, možno potrebuješ i terapiu. V každom prípade potrebuješ niečo viac, alebo niečo iné, ako sa ti môže ponúknuť v rámci miestnej formácie, lebo inak by si sa do takého stavu nedostal/a. Narazil/a si pravdepodobne na niečo, čo v tebe potrebuje veľa pozornosti a uzdravenia, na akúsi čiernu dieru v tvojom životnom príbehu, ktorá odteraz všetko hlce, lebo sa v intenzívnom prostredí formácie otvorila. A to je veľmi dobré! Je to veľká šanca pre tvoj osobný rast. Ale pozor: Nespájaj túto situáciu s otázkou tvojho povolania! Tá sa teraz časovo trochu odsunie, lebo prednosť má ten otvorený, zatiaľ nepoznaný a nevyriešený problém. Nie je hanbou ani niečím divným, ak človek vo formácii podstúpi terapiu. A problémy v oblasti psychiky ešte vôbec neznamenajú, že nemáš povolanie. Nemaj strach voči pravde, ona nás vyslobodí. (Por. Jn 8,32).


Nenechaj sa nútiť do rozhodnutí a nerozhoduj sa v kríze.
Doba formácie je múdro rozdelená na viaceré fázy, ktoré sú rozlične dlhé. Tie sú priestorom, v ktorom sa uskutočňuje poznávanie nášho povolania až k životnému rozhodnutiu. Ale nie vždy sme dostatočne zrelí „podľa plánu“. Všetky stupne formácie sa dajú predlžovať. Nie vždy je síce odsúvanie rozhodnutia sa pre ďalší krok vhodné, skôr možno len zväčší neistotu, ale i tu musíš dobre rozoznať vo svojom vnútri, či už si k tomu kroku dospel/a. Lebo konieckoncov si zaň zodpovedný/á ty sám/sama, obdarovaný/á Bohom darom slobody. Ak teda formátor/ka i spoločenstvo nevidia nejakú prekážku, aby si urobil/a ďalší krok, ale ty sa naň presvedčivo necítiš, rozhodne využi možnosť predĺženia danej fázy a nenechaj sa do žiadneho takéhoto pre tvoj život vážneho rozhodnutia tlačiť, alebo – inak povedané – nenechaj nikdy o sebe rozhodovať niekoho iného. Sú ľudia, ktorí potrebujú oveľa viac času, ako iní a to je úplne v poriadku. Tvoje rozhodnutie musí sprevádzať poznanie, že si danú fázu zvládol/zvládla, že máš dojem, že ti už viac nedá a že ani ty už v nej viac nedosiahneš, že máš chuť i silu na tú novú, závažnejšiu. Tu musia vždy spolupracovať tri zložky: Schopnosť, úloha a vôľa. Teda či máš dostatok síl a daností na ďalší stupeň formácie, či vnímaš, že to od teba Boh pravdepodobne chce – či je to jeho dar pre teba a či máš v sebe i radosť a chuť sa do ďalšieho kroku pustiť. Sú ľudia, ktorí dokonca zo spoločenstva i na niekoľko rokov odišli, lebo potrebovali pre ďalší krok príliš veľa času na dozrievanie, a potom sa do formácie vrátili bohatí na potrebné životné skúsenosti. Ako vidíš: Povolanie nemusí bežať podľa bežnej schémy, a tento fakt tiež nemusí byť dôkazom, že povolanie nemáš.

 

Nabudúce: 4. Odchod z rehole – a čo potom?

Sr. Veronika Karaffová, osc