Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:86
Tento týždeň:592

Práve je tu on-line 43 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Keď sa rehoľný život (naprvýkrát) nepodarí. O integrácii ťažkých zvratov na ceste povolania. 2.

2. Odchod z kláštora ako nutné dobro.

Nie vždy je odchod z kláštora harmonický a spojený okrem neistôt i s určitým radostným očakávaním, čo človeku budúcnosť prinesie. Často je to nutnosť, ktorá je výsledkom dlhodobejšieho nesprávneho zaobchádzania s novou realitou. Chyby sa tu stávajú na oboch stranách. Na jednej určitá nezrelosť i naivita, na druhej nevhodná formácia. Inak povedané, stroskotanie rehoľného života môže zapríčiniť prostý ľudský faktor. Vstúpiť do kláštora s týmto vedomím pomôže človeku prijať formáciu so správnou dávkou kritiky i zhovievavosti. Sme ľudia. Všetci.

Ideál a realita.

Iba ideál je schopný pritiahnuť mladého človeka a vzbudiť v ňom túžbu po jeho uskutočnení. A čím je ideál väčší, jedinečnejší, radikálnejší, o to viac v nás vzbudzuje záujem a nečakanú vnútornú silu. A keď sa pozrieme na svätých zakladateľov rehoľných spoločenstiev, len ťažko sa môžeme porovnávať s ich výkonmi. Stretávame sa zoči voči našej vlastnej realite.
Oboje: Ideál i realita patrí nevyhnutne i do našej cesty povolania i do povolania celej komunity. Pokiaľ medzi oboma panuje zdravé napätie, pokiaľ spolu tieto dve zložky komunikujú, je všetko v poriadku. Problémy nastanú, ak sa poruší táto rovnováha, ak sa žije ideál bez ohľadu na reálne schopnosti a možnosti členov spoločenstva, alebo ak pre nich už naopak neexistuje vôbec žiadna výzva a konajú podľa toho, čo sa im „zachce“.
Amedeo Cencini popisuje vo svojej knihe: Strom života, náčrt modelu vstupnej a stálej formácie (vydavateľstvo Serafín 2012) päť modelov formácie z minulosti, ktoré sú ale ešte stále úplne, alebo z časti aktuálne v rozličných rehoľných domoch. Všetky majú veľké slabiny a ako také sa už nehodia pre plodnú a pozitívnu formáciu v dnešnej dobe. Dovolím si tu krátky prehľad troch z nich, pretože i oni sú často oprávneným dôvodom pre opustenie rehole. Napokon predstavím v krátkosti i Cenciniho model formácie vhodný pre človeka dnešnej doby.


Model dokonalosti.
S pojmom dokonalosti sa stretávame už v evanjeliu a preto bola dlho považovaná za cieľ formácie.  Ale čo je vlastne dokonalosť? Kto ju definuje? A ako sa k nej dostať? Cencini píše o modeli dokonalosti i ako o modeli regulácie a vylúčenia. Všetko, čo sa nestotožňuje s predstavou ideálu dokonalosti, sa vylučuje, neberie do úvahy, zamlčuje, ignoruje a neakceptuje. A ak sa predsa len v nás ozývajú nedokonalé prvky (napr. sexualita), musia sa potláčať, alebo sa proti nim vedie neľútostný boj. Naše inštinkty, myšlienky a všetky vnútorné hnutia musia byť okamžite zlúčiteľné s ideálom, inak sa musia eliminovať. Existuje veľa tém tabu a prevláda akýsi opar duchovnosti, vzletnej krásy, odosobnenia sa. To samozrejme podporuje predstavu ľudí, že rehoľníci a rehoľníčky žijú „anjelským životom“. Tento model je strašne vyčerpávajúci, lebo človek vkuse s niečím bojuje. Svoj cieľ sa snaží dosiahnuť nech to stojí, čo to stojí a stráca sa láska k nemu. Len cnosti majú v modeli dokonalosti miesto. Nie vášne.  Človek sa v tejto formácii dostáva na cestu, ktorá je nemožná. Núti ho odblokovať časti svojho ja, ktoré sa zdajú byť nízke, nedokonalé. Tu sa ale vsugerúva i negatívny pohľad na seba samého. Ak sa totiž človeku nedarí víťaziť nad svojimi nedokonalosťami, prichádza pocit viny, nedostatočnosti, pochybností o sebe samom, hnev, depresia.  Staneme sa nepriateľmi sebe samým. Rovnako však nedokážeme zniesť nedokonalosť iných.
Tento model má i svoje pozitíva: Stavia si jasné ciele (cnosti), uplatňuje prvky ako disciplína, vytrvalosť, askéza, kritériá na rozlišovanie dobra a zla, inak povedané: človek vie, na čom je a čo sa od neho očakáva: Maximum. Tak model dokonalosti vychádza v ústrety túžbe mladého človeka po radikálnosti. Pozor treba dať, ak sa vychyľuje k radikalizmu  a extrémizmu. Inak povedané: Ak sa stráca kontakt a zdravé napätie medzi ideálom a realitou.


Model spoločného dodržiavania pravidiel.
Tento model vychádza z modelu dokonalosti, ale dokonalosť sa tu nesnaží dosiahnuť predovšetkým jednotlivec, ale celé spoločenstvo. A keďže sa ťažko dá formovať skupina vnútorne, dokonalosť sa tu presúva navonok – meria sa podľa správania sa celej skupiny, podľa dodržiavania noriem, pravidiel, vonkajšieho konania. Život jednotlivca je do detailu naplánovaný, musí fungovať ako koliesko v stroji a beda, ak sa doňho správne nezaradí. Ideály kolektívu sa stávajú povinnosťou jednotlivca, pričom sa stráca jeho jedinečnosť. Dôležitý je spoločný zámer, osobné potreby i zranenia tu nemajú priestor. Výsledkom tohto úsilia je uniformita , členov spoločenstva už nespája ich ideál, ale veci, ktoré spolu vykonávajú a pravidlá. A beda, ak ich novicka nejako kritizuje alebo ak sa len spýta na ich význam. „To tak vždy bolo“, „to sa tu tak robí“, „to sa tak má“ sú typické odpovede. Cieľom tejto formácie je tvorba kópií, najlepšie kópií zakladateľa či zakladateľky rehoľného spoločenstva.
Dôsledky sú formalizmus, život podľa predpisov, pokrytectvo, chýbajúca spontánnosť či samostatnosť v jednaní, myslení i v zodpovednosti, poslušnosť sa tu vzťahuje na osobu predstaveného či predstavenej, panuje detinskosť, konkurencia a strach zo samoty.
Pozitívna stránka tohto modelu spočíva v tom, že ponúka akúsi istotu. To je zvlášť príťažlivé v dnešnej dobe, kedy sa rúca jedna istota za druhou. Sila skupiny dokáže človeka niesť. Tu a tam potrebujeme túto skúsenosť, ale ak je trvalým javom, vezme nám zodpovednosť za seba samých i za náš osobný duchovný rast, za naše osobné povolanie.


Izolovaný model.
Do tretice chcem spolu s Amedeom Cencinim predstaviť model, v ktorom sa kladie dôraz len na jeden aspekt alebo rozmer formácie: Napr. na liturgiu, intelektuálnu činnosť, disciplínu, spiritualitu, apoštolát či psychológiu... Formuje sa tu teda len jedna stránka osobnosti a ostatné sa zanedbávajú. Tak je napr. pri spiritualizme človek redukovaný len na jeho duchovnú stránku a podľa jej schém sa všetko i vysvetľuje: Všetko má svoje korene i ciele v duchu a tak sa potláča a ignoruje, že procesy vo formácií majú niekedy proste i fyzický alebo emocionálny dôvod (zaľúbenosť sa napr. vyloží ako „nádherné duchovné priateľstvo“ a tým sa znemožní adekvátna práca s touto prirodzenou ľudskou silou).
Voluntarizmus (moralizmus) zasa očakáva od ľudí, že stačí trochu chcieť a všetko sa podarí – hlavne sebaovládanie.
Pietizmus kladie do popredia modlitbu – ona je pomôckou i zbraňou pre všetky problémy. „Pomodli sa a uvidíš, že sa veci vyriešia“ - týmto sa dá pekne odsunúť zodpovednosť za výzvy, ktoré nám Boh v živote predkladá, aby sme pomocou nich rástli. A i úloha formátora. Typické pre pietizmus je odriekanie modlitieb a účasť na všelijakých pobožnostiach,  že sa až človek pre množstvo modlitieb ani nemá kedy stretnúť sa s Bohom.
Liturgizmus je v podstate láska k forme: Vznešenosť a pompéznosť liturgických obradov, prezentácia sa v liturgických rúchach v najlepšom vydaní, perfekcionizmus a emocionálne uspokojenie – túžba po stále väčších a slávnostnejších pobožnostiach.
Intelektualizmus stavia do popredia vedomosť o všetkom, ale bez skúsenosti. Intelektuálne formovaný človek tak napr. dokáže veľmi učene hovoriť o modlitbe, ale nikdy ju nevyskúšal, lebo pre kopec štúdia na ňu nemá čas.
Psychologizmus na všetko hľadí z tej ľudskej stránky. Podceňuje zložku duchovnú, intelektuálnu i vôľovú – tie sú v podstate len dôsledkom zranení a tráum z minulosti, z detstva a jedinec nemá veľa  šance nájsť dostatočnú silu sám v sebe, aby mohol viesť zodpovedný a samostatný život. Veď i jeho  zbožnosť je možno reakcia na nejaké prežité zlo – a teda únik pred sebou samým. Zodpovednosť za osobný rast a formáciu sa tu prakticky odovzdáva do rúk psychológovi.
Empirizmus kladie dôraz na zážitky, na prežívanie skúseností. Človek vo formácii je posielaný od jednej akcie k druhej, aby nabral čo najviac skúseností. Formácia je tu veľmi povrchná, lebo nieto času skúsenosti prehĺbiť, konfrontovať s vlastným vnútrom, zúročiť.
Subjektivizmus prenecháva v podstate celú formáciu samému formovanému. Formátori sú takí zaneprázdnení tisícorakými úlohami, že na formovaných proste nemajú čas. Alebo sa na svoju úlohu vôbec necítia a tak čas formácie nejako preklenú. Alebo sa kvôli nízkemu počtu dorastu pre formáciu vyhradí tak málo času, že je v podstate nulová, formovaní žijú a fungujú rovnako ako ostatní členovia komunity.  Takto „formovaný“ človek sa teda formuje sám – podľa svojich predstáv a tiahne tak zväčša k individualizmu.

 

Všetky uvedené aspekty sú do istej miery pozitívne a musia mať miesto vo formácii, ale nie jednostranne. Len tak dokážu zachytiť celú osobnosť formovaného a pomôcť mu dozrievať na jeho ceste povolania.

Nabudúce: 3. Odísť, alebo zostať? Na vážkach vážneho rozhodnutia.

Sr. Veronika Karaffová, osc