Mám, alebo nemám? Aké sú kritériá rozpoznávania povolania do konkrétnej rehole? - III.

Radosť na ceste povolania

Milí mladí. Povzbudila som vás k tomu, aby tieto články vznikali spoločne. Touto kapitolou chcem reagovať na mail jednej z vás, ktorá si všimla, že v mojich článkoch niečo chýba... Popri všetkej realite, ktorú sa nebojím vysloviť nahlas, v nich chýba dimenzia radosti z nasledovania na ceste povolania. A to je pravda. Síce sa tu a tam zablysne, alebo sa črtá, ale najväčší priestor dostali skôr problémy a ťažkosti, skôr kríž ako radostné vykračovanie. Preto chcem túto chýbajúcu zložku doplniť, lebo radosť je jedným z hlavných kritérií rozpoznávania toho správneho povolania. 

V noviciáte som kreslila malé komiksy: „Biblické príbehy tak trocha inak“ a spracovala som i príbeh bohatého mladíka (Mk 10,17-27). Na Ježišovu výzvu: „Potom príď a nasleduj ma“ tento zosmutnie rovnako, ako sa to píše i v evanjeliu, ale napriek tomu Ježiša nasleduje. Taký smutný, aký je. Smutný pre všetko, čo musí opustiť, neistý budúcnosťou, ale v dôvere, že sa jeho smútok po ceste zmení na radosť. V dôvere Ježišovi, že ho neprivedie niekam, kde bude nešťastný...

A presne toto Ježiš koná i v našich životoch. Prvé roky nasledovania môžu byť extrémne ťažké, ale Ježiš svoje prisľúbenie naisto splní. Lebo cesta povolania je predovšetkým jeho záležitosťou: On volá a my odpovedáme láskou na jeho lásku.
„Vtedy mu Peter povedal: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať? ... A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“ (Mt 19,27.29)

Radosť z Ježiša

Ježiš je ženích, ktorý nikdy človeka nesklame. Jeho láska je tá prvá – miluje nás ešte pred tým, ako si sami seba uvedomíme. Milovať Ježiša obšťastňuje. On je vždy pri tebe, nikdy ťa neopustí, je východiskom zo všetkých slepých uličiek. Síce ho nemôžeš „nahmatať“, ale prebývaš v ňom, keď si mu oddaný. Z Ježišovej lásky nikdy „nevypadneš“. Už len myslieť naňho robí človeka šťastným a napĺňa ho túžbou. A kto poznal jeho lásku, azda nemôže inak, ako sa k nej stále znova vrátiť...

Radosť z napredovania

Ježiš robí tvoju cestu dôveryhodnou. Môžeš sa spoľahnúť, že je dobrá – a teda že slúži na dobro všetko, čo sa na nej vyskytne. Ježiš neurobil v púšti z kameňov chleby, ale vďaka týmto kameňom sa utvrdilo jeho povolanie (porovnaj Mt 4,1-4).
Z toho vyplýva, že radosť plynie niekedy z vecí, ktoré sa na prvý pohľad dobrými nezdajú. Každá skúsenosť na tvojej ceste v povolaní z teba môže vyformovať človeka s určitým formátom – môže ťa nechať rásť, povyrásť nad seba samého.
A to spôsobuje tiež veľkú radosť. Zistiť plod tej-ktorej situácie a vložiť ho do „košíka“ životných skúseností – ktovie, načo sa ti ešte bude hodiť. Možno ho budeš môcť neskôr darovať niekomu inému, kto bude v tej istej situácii... Zbieraj kamienky nepríjemných situácií, lebo sú to potenciálne perly.

Radosť teda môžeš pripraviť na tvojej ceste povolania i sám sebe – prijatím výzvy rastu, učením sa... Sú chvíle, kedy so žiariacou tvárou zistíš, že si niečo veľké pochopil, pojal, prijal, že si postúpil na ceste povolania. A máš chuť pustiť sa do nových zážitkov nasledovania.
Nie si odkázaný na to, aby si svoju životnú cestu nejako namáhavo sám „zliepal“. Ak sa dennodenne oddávaš Kristovi, zažívaš neustále prekvapenia a Tvoj život zažiješ ako neustále nový dar od Boha. Je krásne stáť v službe Bohu! Je krásne byť jeho nástrojom. Iba Božia vôľa dokáže tú našu plne uspokojiť.

Radosť z lásky

Tvoja cesta ti urobí radosť, ak je z lásky. Raz som na duchovných cvičeniach, ktoré boli o povolaní, dostala na zamyslenie túto myšlienku: „Ak si medzi dvoma cestami nevieš vybrať, zvoľ si tú ťažšiu a namáhavejšiu, lebo si budeš môcť byť istý, že ťa poháňa láska a nie sebectvo.“ Premýšľala som nad ňou roky. Niekedy som s ňou súhlasila, niekedy som tvrdila opak. Jedno som jej ale neodškriepila nikdy: Merítkom voľby i šťastia je darovaná láska.

Ak miluješ, niet ničoho, čo v tvojom živote pôsobí napokon negatívne. Životný úspech svätcov nespočíva v tom, že mali život plný radosti, ale že sa dokázali popri všetkom radovať.

Niekde v hĺbke žije to semienko, ktoré do teba zasial Ježiš – rozsievač. A krásne na každej ťažkej situácii na ceste povolania je, že ťa privedie presne k tomuto semienku – že ti ukáže všetko zbytočné, krehké, rozbitné, slabé, na čom stavať nemôžeš – a privedie ťa k onomu jednému zrnku, na ktorom všetko stojí. Ježiš stavia svoje kráľovstvo na zrnkách piesku. Krásne to vyjadruje spisovateľ Michael Ende vo svojom diele Nekonečný príbeh (vrelo odporúčam prečítať si originál-knižku). Chlapec Bastian je presvedčený, že zlyhal – celá ríša Fantázie zmizla v ničote. Ale kráľovná Fantázie žiari radosťou – v ruke má posledné zrnko piesku ríše a stačí, aby Bastian vyslovil želania a ríša sa znovu objaví – podľa jeho fantázie...

Naše povolanie nestojí na tom, či sme obklopené samými svätými spolusestrami, ani na tom, či kláštor bude patriť medzi tie, ktoré si Pán vyvolí a požehná ho novými povolaniami, alebo či zanikne... Naše povolanie stojí na zrnku Ježišovho volania lásky – a to stojí nad všetky naše predstavy a dáva nám radosť a istotu. Toto jediné zrnko je schopné naplniť človeka bezhraničnou radosťou. Odvahou. Silou. Chuťou. A novým krokom na ceste povolania.

Radosť zo spoločenstva

Život v kláštore prináša nespočetne veľa neočakávaných situácií. Sú často úplne maličké, ale stoja za to. Sú to chvíle, kedy sa napr. celé spoločenstvo rozosmeje na dobrej hláške nejakej sestry, ktorá prekvapená sama sebou sa asi smeje najviac. Sú to chvíle, kedy ťa zaplaví vďačnosť a radosť z toho miesta, kde si, z toho spoločenstva, kde si. Je to napríklad chvíľa, kedy ťa prekvapí slovko „my“ z tvojich úst, namiesto doterajšieho „ja a spoločenstvo“. Môže to byť i chvíľa, kedy ti staršia sestra tlačiaca pred sebou chodítko zatarasí cestu a musíš ísť po celej chodbe až do cieľa slimačím tempom a ty sa rozosmeješ nad sebou samou pri sledovaní toho širokého spektra reakcií, ktoré sa v tebe zomelú v jednej minúte. Láska k spolusestre môže v tebe vzplanúť, keď sa ona objaví v chóre na modlitbu bez závoja, lebo si ho zabudla prehodiť cez hlavu :-D, alebo i ak pred tebou stojí sestra, ktorá už hodiny zúfalo hľadá svoje okuliare a ty ich vidíš hompáľať sa zavesené na šnúrke na jej krku.

Šťastie ťa môže preniknúť, keď sa prechádzaš po záhrade a uvedomíš si, že všetko, čo tu žiješ, je orientované na Ježiša. Je krásne nasledovať Ježiša. Je krásne vedieť, že si v Božej vôli. Je krásne vedieť, že žiješ spôsobom života, ktorý je vo svojej podstate dobrý. Je krásne vedieť, že má všetko zmysel, že dopĺňaš a tvoríš Cirkev, Ježišovu Nevestu, Nevestu Baránka, ktorý všetko preniká svojou prítomnosťou. Ak táto radosť sprevádza tvoje prvé roky a ak sa prehlbuje, rozširuje a rastie, je i tvojou silou na ceste povolania. (porovnaj Neh 8,10)

Sr. Veronika OSC