Mám, alebo nemám? Aké sú kritériá rozpoznávania povolania do konkrétnej rehole? - II.

Formácia

Kto sa domnieva, že formácia z neho urobí nového človeka, toho skúsenosť naučí niečo iné. Slovo „formácia“ nie je presný výraz pre to, čo sa odohráva v prvých rokoch života v kláštore. Sv. Ignác z Loyoly, veľký učiteľ rozlišovania duchov (i rozlišovania povolania) používa vo svojich spisoch výlučne slovo „probácia“, čiže preskúšanie, vyskúšanie, skúška, ochutnanie. V čase probácie teda zisťujem, či je zvolený spôsob života ten, čo „mi sadne“, ktorý pre mňa Boh uprednostňuje a pre ktorý ma „vystrojil“ danosťami, darmi, talentami, schopnosťami, v ktorom sa môžem stať viac milujúcim človekom. 

Skúsení duchovní sprievodcovia pochybujú o tom, že sa dospelý človek dokáže zmeniť a teda formovať. Jedna novicmajsterka vecne skonštatovala, že po nejakom čase po večných sľuboch jej zverenkýň v nich znova uvidela bývalé postulantky – akoby sa všetko, čo sa im pokúšala za roky formácie vštepiť, rozplynulo ako vzduch až z toho nezostalo nič. Čo sa teda deje v čase probácie?

Keď sa pozerám na moju vlastnú cestu, musím túto skúsenosť potvrdiť. Akoby som v čase probácie  (budem používať tento výraz) prešla jeden velikánsky kruh – kým som sa znova našla – kým som znovu objavila po mnohých krízach a temných obdobiach toho človeka, ktorým som bola pred vstupom, ale s rozhodujúcim rozdielom. Našla som sa v tomto povolaní! Ja si dokonca myslím, že toto je i cieľom probácie.

Rozdiel medzi probáciou a formáciou

Už počas cesty hľadania konkrétneho povolania, teda pred vstupom, človek skúma, či „na to má“ a z úplne rozličných skúseností a poznatkov dôjde napokon k rozhodnutiu sa pre vstup. Počas tejto cesty sa dotýka veľa aspektov budúceho spôsobu života a preskúšava sa v nich – probuje. Skúša (nakoľko sa to dá) žiť to, čo žiť v budúcnosti chce alebo si myslí, že žiť má. Počas tejto cesty zisťuje i svoje silné stránky, svoje hranice, svoje pochybnosti, svoje slabosti i svoje sny o sebe v budúcnosti.

Spomeniem aspoň jeden príklad: Snaží sa chodiť denne na svätú omšu a po nejakom čase zistí, že ho omša niekedy i nudí, že v nej nepociťuje nič, alebo dokonca prázdnotu; a tu stojí pred rozhodnutím, či s tým prestane, alebo či vytrvá. Inak povedané – stretáva sa zoči-voči vlastnej osobnosti, svojim vlastnostiam a stojí v úlohe formátora seba samého: Prekonám sa, alebo podľahnem pohodlnosti?

Formátor (probátor) v kláštore nezmôže nič, ak ty sám nevezmeš túto úlohu na seba už pred vstupom. Do určitého veku ťa učia iní, ako si poradiť v živote, pokúšajú sa viesť ťa čo najistejšou cestou, pokúšajú sa učiť ťa vedieť zaobchádzať so svojou povahou. Od určitého veku si za seba zodpovedný ty a žiaden "formátor" nemôže tento krok obrátiť – nemôže prevziať úlohu tvojho vychovávateľa. Z toho vyplýva, že formácia vo veľkej miere záleží na tebe samom: Na tvojej schopnosti učiť sa v živote, učiť sa životom. Na tebe je i to, či sa otvoríš podmienkam probácie a či sa otvoríš Bohu, aby ťa formoval (vlastne iba Boh je v úlohe formátora v pravom zmysle slova), aby ťa pretváral krôčik po krôčiku na ten obraz, na ktorý ťa stvoril, aby si sa mu stával stále viac podobným.
A toto trvá celý život. Preto je pojem „formácia" skôr výraz pre celoživotný proces a probácia označuje ono obdobie prvých rokov v kláštore. Čo by mala probácia obsahovať?

Čas

V prvom rade je dôležité, aby probátor nemal toľko veľa všelijakých úloh, že ho jeho zverenci takmer nevidia. Úloha probátora je taká komplexná, že musí mať na ňu čas. Musí mať čas pripraviť si vyučovanie, čas pre samoštúdium – pre vzdelávanie seba samého, čas na rozhovory s novic(ka)mi, čas na dostatok modlitby a teda čas nechať seba samého formovať Bohom.
Čas potrebujú i jeho zverenci. Čas na kroky v probácii, na navykanie si v kláštore, na štúdium, na voľno, čas na sebareflexiu. Práca je tiež veľmi dôležitý aspekt, ale nemala by brať priveľa času a hlavne sily, ktorú človek potrebuje pre vnútorné procesy.

Vyučovanie

Postulát, noviciát a juniorát nie sú školou, ale vo vyučovaní by mali byť položené dobré základy zo všelijakých oblastí, ktoré sú potrebné pre duchovný i fyzický život. Na týchto základoch potom môžeš vybudovať svoje samoštúdium, poskytnú ti spektrum oblastí, v ktorých môžeš potom sám hľadať odpovede na tvoje životné otázky a procesy.

Ktoré konkrétne obory by malo obdobie probácie obsahovať?
Predstavenie a nacvičenie si rozličných druhov modlitby (od hovorenej po kontempláciu).
Čítanie a rozjímanie Biblie. Je veľmi prínosné pre celý život, v rámci probácie prečítať celú Bibliu. (Odporúčaná metóda je lectio divina, ktorá v sebe spája prvky oboznámenia sa, vzdelania sa i modlitby a prenesenia do reálneho života skutkom.)
Oboznámenie sa so spismi cirkevných a púštnych otcov (tradičný teologický základ z prvých storočí kresťanstva).
Prípadne aj základný kurz teológie súčasnej doby.
Cirkevné dejiny a dejiny vlastného rádu.
Vlastná spiritualita rádu: spisy, regula, iné publikácie.
Nacvičenie si dobrej komunikácie a spôsobu zaobchádzania s konfliktami v skupine, nacvičenie duchovného zdieľania sa.

V prípade, že nieto skupiny v čase probácie (teda sú v nej len jednotlivci), sa veľmi dobre osvedčilo zúčastňovať sa na spoločných kurzoch (3-6 dní) postulátov, noviciátov a juniorátov rozličných rehoľných spoločenstiev – i klauzúrnych (to, či mám rada klauzúru, nezistím tým, že z nej nikdy nevyjdem, ale tým, že sa do nej vždy rada vrátim). Na takýchto kurzoch či seminároch sa zvyčajne preberá nejaká z dôležitých tém rehoľnej výchovy, napr. sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti spravidla na veľmi dobrej úrovni. Toto doplnenie vyučovania pomôže jednotlivcovi i tým, že stretne iných mladých rehoľníkov v štádiu probácie. Zistí, že prežívajú tie isté fázy, krízy i radosti. S úľavou zistí: „Nie som mimozemšťan“ ;-) a príde posilnený a rád znova do vlastného spoločenstva.

Šport. Nie len príležitostný na vybitie prílišnej energie, ale pravidelný pre trvalé zdravie tela i ducha. (Napr. i cviky, ktoré sa dajú konať tu i tam počas dňa bez zvláštnych pomôcok.)

Priebeh probácie

Každý zažije vlastnú probáciu tak jedinečne a individuálne, ako je od Boha stvorený. Ale určitá cesta sa dá trochu naskicovať. Inak povedané: Postulát sa má líšiť od noviciátu a noviciát od juniorátu čo do formy, ale i do osobného dozrievania na ceste probácie. Jednu takú skicu tu načtnem, ale neznamená to, že jednotlivé kroky i v týchto obdobiach nutne prebehnú.

Prvá fáza (postulát) je typická tým, že sa človek snaží napasovať sa spoločenstvu. Napodobňuje jeho zvyky, zúčastňuje sa denného programu, jedným slovom, je bratom či sestrou na skúšku... V tejto fáze sa „probuje“ – preskúšava, či takto žiť dokážem, či tak žiť môžem. Ak mi ale už i v tejto fáze „dôjde dych“, ak dôjdem napríklad pri tom množstve modlitby na hranicu svojich síl, nemusí to byť negatívne znamenie. Do mnohých vecí sa zaúčame roky, postupne, a často stačí dobrá vôľa.

Druhá fáza (noviciát) je fázou, v ktorej v koncentrovanej forme dochádza k rozporom, k treniam, ku konfrontácii so zvolenou cestou. Dôležité pre túto fázu je nájsť si nejaké vzory, niekoho, s kým sa môžem identifikovať, napr. nejaká staršia spolusestra, ktorá vyžaruje pre mňa ducha charizmy, ktorá mi pripomína môj vlastný ideál. Môžu to byť i svätí. Dôraz sa tu tiež kladie na rozpoznanie toho, čo mám konať, žiť. Čo očakáva odo mňa spoločenstvo? Čo je výzvou tohto spôsobu života a ako sa s ňou dokážem popasovať, akým spôsobom si ju môžem osvojiť?

Tretia fáza (juniorát, scholastikát) by mala byť vovedením do slobody a sebazodpovednosti. Spôsob života spoločenstva sa mi stal už vlastným, probujem - žijem ho na skúšku teraz už so sľubmi. Moja úloha žiť týmto spôsobom života sa má otvoriť smerom k vôli: Chcem takto žiť? Definitívne rozhodnutie musím urobiť v úplnej slobode vôle. V tejto fáze sa odporúča nechať juniorov/juniorky „bez kontroly“ – bez prílišného zasahovania do ich počínania. Smú si vyskúšať pohybovať sa v spôsobe života voľne, aby zistili, čo im slúži a čo im nekoná dobré služby (napr. sa juniorka stane nedochvíľnou – nezasahovať do toho zo strany probátora či konventu. Juniorka takto zistí nielen to, že jej jej vlastná nedochvíľnosť vadí, ale i to, že jej spoločenstvo dôveruje, že sama nájde lepší spôsob zaobchádzania s jej časom).

Na záver malý súhrn dynamiky úspešnej probácie v porovnaní s Mt 25,31-40

Probant spoločenstvu:

Bol som nový a cudzí - a vy ste ma prijali takého, aký som.
Bol som z mnohého sklamaný a chcel som toho toľko veľa zmeniť - a vy ste mali so mnou trpezlivosť.
Bol som so silami na konci a nevládal som ísť už ani len krok - a vy ste hľadali pre mňa dobrú pomoc.
Bol som nahnevaný a všetko mi liezlo na nervy - a vy ste do mňa nevŕtali a neubíjali ma znaleckými radami.
Cítil som sa byť Bohom a ľuďmi opustený a nerozumel som ani sám sebe – a vy ste mlčky so mnou trpeli.
Bol som plný eufórie, radosti a šťastia – a vy ste ma cynizmom nestiahli do tvrdej reality.
Nechápal som vás a liezli ste mi na nervy – a vy ste to so mnou stále nevzdali.
Bol som preťažený - a vy ste mi otvorili dvierka milosrdenstva.
Chcel som hovoriť a hovoriť, chcel som všetko vypovedať, aby som došiel k slobode – a vy ste mi darovali svoj čas a svoje ucho.
Bol som vykorenený a túžil som po láske – a vy ste mi otvorili svoje srdce, kde som mohol spočinúť.

Spoločenstvo probantovi:

Bol si nový a cudzí – ale daroval si nám svoju dôveru.
Bol si z mnohého sklamaný a chcel si toho toľko veľa zmeniť – ale prijal si možnosť, že mnohé vyrástlo zo skúsenosti.
Bol si so silami na konci a nevládal si ísť už ani len krok – ale neopustil si sa a bol si ochotný prijať pomoc.
Bol si nahnevaný a všetko ti liezlo na nervy – ale zniesol si seba samého a učil sa so silami v tebe zaobchádzať.
Cítil si sa byť Bohom a ľuďmi opustený a nerozumel si ani sám sebe – ale vytrval si v trpezlivosti.
Bol si plný eufórie, radosti a šťastia – ale neurobil si ho merítkom úspechu v tvojom živote.
Nechápal si nás a liezli sme ti na nervy – ale snažil si sa prijať každého jedného z nás.
Bol si preťažený – a uznal si svoje hranice a nechal sa spoločenstvom niesť.
Chcel si hovoriť a hovoriť, chcel si všetko vypovedať, aby si došiel k slobode – a našiel si odvahu vyjsť zo seba a zdôveriť sa, nebál si sa ukázať vo svojej zraniteľnosti.
Bol si vykorenený a túžil si po láske – a pripustil si, že máš hlboké ľudské potreby a prijal ich.

Sr. Veronika OSC