Pastorácia povolaní na Slovensku

Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.

Sestra Hroznata sa modlí za hľadajúcich aj tých, čo im pomáhajú.

Napíš jej a ona ťa zahrnie do svojich modlitieb.

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:36
Tento týždeň:36

Práve je tu on-line 15 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Mám, alebo nemám? Aké sú kritériá rozpoznávania povolania do konkrétnej rehole? - Úvod

Úvod seriálu

Milý návštevník stránky pastorácie povolaní, v nasledujúcich článkoch sa chcem venovať rozličným témam, ktoré nevyhnutne patria do obdobia hľadania povolania. Môj duchovný vodca rád vravieval: „Krok do kláštora je krokom do tmy.“ Mal pravdu. Človek sa vydáva na úplne novú, dosiaľ len tušenú cestu a prijíma na seba výzvu formácie, ktorá ho pred sebou samým ukáže dosť často v úplne inom svetle, ako sa videl doteraz... Vedie ho temnotami jeho vlastného vnútra, aby začal byť citlivý na pravé svetlo.

 

„Krok do tmy“ ale nemusí ústiť do nečakaného šoku, nemusia sa zrazu odhaliť priepasti a hlbiny, o ktorých kandidát/ka či spoločenstvo predtým netušili. V dobe poznávania konkrétneho kláštora majú byť na ceste ako pútnici dvaja: Kandidát/ka i spoločenstvo. Oboch má hľadanie pretvárať, dopĺňať, obohacovať i preskúšať. A pretože mladý človek vlastne ani nevie, čo ho čaká, na čo sa má a môže pýtať, čo je dôležité, lebo ešte „na tej druhej strane“ nebol, budem sa teda v nasledujúcich článkoch venovať týmto témam. Budem písať o tom, čo poznám – o kontemplatívnych kláštoroch, ale možno ti články poslúžia i ak premýšľaš o povolaní do nejakej činnej rehole. Dúfam teda, že ti články prinesú v každom prípade aký-taký osoh :-).

 

„Nechcem nastúpiť na Titanik“ alebo: Majú kláštory budúcnosť?

„Ak niekto chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie?“ (Lk 14,28).
Kláštory starých kontemplatívnych rádov vymierajú. Tento trend je viditeľný najmä v západnej Európe, v Amerike, ale postupuje i do oblastí, ktoré ešte „Boha poznajú“, v ktorých sa moderná sekularizácia ešte až tak neprejavuje. V praxi to znamená, že do kláštorov buď nevstupujú žiadni mladí ľudia, alebo len ojedinele - a tí stoja v prestarnutých spoločenstvách vo veľmi prekérnej situácii. Dôvody pre tento vývoj sú rôznorodé. Okrem spomenutej modernej sekularizácie – trendu poradiť si so životom bez Boha je veľmi významným faktorom, že v spoločnosti pribúdajú potraty a ubúdajú pôrody. Ale i celková zmena spoločnosti sa podieľa na zmene podmienok pre vzrast nových povolaní: a tu je otázka, nakoľko sú rády a jednotlivé kláštory flexibilné na danú dobu reagovať a svoju spiritualitu a poslanie preniesť z osvedčenej minulosti cez veľmi nestálu prítomnosť do neistej budúcnosti.

„Nechcem nastúpiť na Titanik“ – to bol môj vlastný „výkrik o pomoc“ v čase formácie, kedy som si túto situáciu plne uvedomila. Či konkrétne spoločenstvo má, alebo nemá budúcnosť, sa síce nedá na 100% rozlíšiť, lebo povolania posiela Boh – on je ten, ktorý povoláva. Ale to, či si spoločenstvo: a) uvedomuje svoju realitu, b) otvorene sa ňou zaoberá hľadaním Božej vôle a c) podniká i kroky, ktoré sú nielen adekvátne danej situácii (napr. zmenšenie kláštora, zjednodušenie určitých prác), ale sa i odvažuje predvídavo hľadieť do budúcnosti a vytvárať ju na zrelej pôde svojich dlhoročných skúseností; to sa zistiť dá. A na druhej strane stojí samozrejme otázka, nakoľko som ako kanditát/ka ochotný a ochotná vložiť do spoločného povolania i ten môj podiel, moje sily, moju odhodlanosť a lásku.

 

„Chcem vstúpiť do kontemplatívneho kláštora.  Ktorý má, prosím, povolania?“

Na túto otázku z jedného mailu asi nikdy nezabudnem. Omráčila ma svojou priamosťou a svojou pravdou.
Boh volá do konkrétneho spoločenstva, ale je otázkou, či je ono ešte schopné s týmto človekom do budúcnosti ísť: či mu môže dať dobrú formáciu a nejakú možnosť žiť svoje povolanie i vtedy, keď z biologických dôvodov zostane zo spoločenstva už len úbohá hŕstka. Rýchlo sa totiž môže stať, že poslední traja členovia „musia“ zvládať celú modlitbu, prácu i službu za tých dvadsiatich, pre ktorých bol kláštor postavený. Nie všetko sa dá riešiť „zložením svojej starosti na Pána“ a očakávať, že „on sa postará“. Boh nás obdaroval nielen darom zbožnosti, ale i rozumu – a Boží Duch sa prejavuje najmä kreativitou (Boh je kreátor – (S)tvoriteľ). A tak sa i v hŕstke jeho viac-menej úbohých služobníkov či služobníc môže zrodiť nová plodná sila.

Je otázkou, či spoločenstvo je schopné poskytnúť víziu budúcnosti, ale Boh volá do konkrétneho spoločenstva.
Na celú vec sa teraz pozrime z toho opačného smeru: S každým, koho Boh volá, má on sám osobitný plán, má pre neho osobitnú úlohu, ku ktorej ho pozýva. Možno chce práve cez toto „malé stádo“ – ba – „jednotlivé ovečky“ utvoriť čosi nové.

Možno sa ti tu naskytne otázka: „Čože? Dlhé roky som hľadal/a svoje povolanie a konečne som sa dopracoval/a k rozhodnutiu pre vstup – a ten znamená iba: znova hľadať?“
Áno i nie. Áno v tom zmysle, že Boh vlieva nové víno rád do nových mechov (mladé povolanie do nových foriem) a to je výzva pre celý rehoľný život – „nezahniezdiť sa“.
Túžime po prehľade, po tom, „mať všetko pod kontrolou“, túžime mať istotu a vedieť, či konám správne. Túžime po zázemí. Ale nečakajme ho od vonkajších podmienok! Povolanie sa žije predovšetkým zvnútra a k vybudovaniu tohto základu prispievajú i veci vonkajšie – i tie, s ktorými nerátame. V tomto zmysle je povolanie zvnútra stabilným a človek ho môže žiť hádam i za každých okolností.

 

„Ja nechcem len fungovať podľa hodiniek, ale mať i čas pre seba!“ (výrok jednej sestry po vyše desiatich rokoch v kláštore)

V súčasnosti je badať tento vývoj u niektorých spoločenstiev: Nové rády najmä vo Francúzsku, ktoré sa radikálne navracajú ku spôsobu života podľa prísnych pravidiel (k tomu patrí často i návrat k predkoncilovej svätej omši, takzvanej tridentskej), majú veľa kandidátov.
Pred vstupom i na začiatku rehoľného života môžu tieto pravidlá veľmi fascinovať a priťahovať (i ja som túžila po chudobnom kláštore postavenom z hrubých múrov, najlepšie ešte i so stredovekými klenbami a gotickými oknami ;-). Môže priťahovať skryte tým, že ak mi niekto jasne povie, čo a ako mám robiť – a ak sa toto považuje za správne a dobré, tak získam pocit tejto istoty, že i ja konám dobre a správne  - istoty, ktorá v dnešnom svete tak strašne(!) chýba. Dnes je asi najťažšie vedieť sa rozhodnúť. V kláštoroch, kde všetci fungujú podľa pravidiel, je mi táto ťarcha príjemne odňatá – bežím so skupinou, v ktorej sa môžem príjemne stratiť, cítim sa byť časťou dokonalého a krásneho celku, ktorý vyvoláva navonok obdiv. No nevyhnutne sa po nejakom čase ozve prirodzená túžba po originalite, po individualite, sebaurčení a zodpovednosti za seba samého. Človek začne „vypadávať zo systému“ a tu nastanú veľmi vážne problémy. Ak spoločenstvo neznesie i určitý stupeň „chaosu“ či nedokonalosti, je otázne, či v ňom človek nájde slobodu Božích detí. Pozrime sa teda za fasádu – či už tú úbohú alebo tú dokonalú.

 

Povolanie sa žije zvnútra

Počas histórie zažil každý rád časy rozkvetu i časy hroziaceho, či úplného zániku. Boh nás vedie týmito fázami. A práve tam, kde my bezradne stojíme, on darúva silné osobnosti, ktoré sú schopné rád znova oživiť, urobiť ho atraktívnym tak, že znova objavia jeho charizmu a žijú ju predovšetkým zvnútra, čo sa prejaví i navonok. Dôležité je teda pri hľadaní konkrétneho spoločenstva pre moje povolanie pozrieť i poza jeho múry. Treba vedieť, čo smiem od spoločenstva očakávať a čo ono odo mňa, ako prebieha formácia a čo má za cieľ; ako sa v spoločenstve žijú vzťahy i ako sa žije samota.

Ale o tom v nasledujúcom článku ;-)

Sr. Veronika, OSC