Warning: copy(): php_network_getaddresses: getaddrinfo failed: Name or service not known in /data/www/povolania.kbs.sk/public_html/plugins/content/mavikthumbnails/mavikthumbnails.php on line 668 Warning: copy(http://www.povolania.kbs.skimages/stories/users/celina/na_vylete_s_kolegami.jpg): failed to open stream: php_network_getaddresses: getaddrinfo failed: Name or service not known in /data/www/povolania.kbs.sk/public_html/plugins/content/mavikthumbnails/mavikthumbnails.php on line 668 

Veci medzi nebom a zemou

1. september 2012

Som prekvapením pre všetkých,  ktorí ma predtým poznali.

Narodila som sa rodičom ako ich druhá dcéra. Keďže rodičia boli komunisti, čo iné sa dalo čakať, než to, že sme ostali nepokrstené – teda pohanky. Pochádzam z rodiny, kde sa rodičia rozviedli. Moja mama by mohla získať Nobelovu cenu za to, že nám nahrádzala oboch rodičov, keďže otec odišiel v čase, keď sme ho najviac potrebovali. Mama bola úžasná. Bola naša super kamarátka. Doma sme teda žili tri ženy – ja, mama a moja staršia sestra. Malo to i svoje čaro.


Počas môjho štúdia na  strednej škole  sa k nám nasťahovala krstná mama mojej  mamy, ktorá nám veľmi pomáhala, najmä po finančnej stránke. Bol to dobrý človek. No jedného krásneho dňa si po piatich rokoch, čo u nás bývala, zlomila krčok stehennej kosti. Pre staršiu ženu to znamenalo istý koniec. Z nemocnice nám ju dali s tým, že nech zomrie doma, lebo tam sa s ňou už nič nedá robiť, že má slabé srdce a obličky. Vzali sme ju teda domov z nemocnice, a či sme chceli, či nie, moja mamina išla k tzv. mníškam, ktoré bývali oproti nášmu paneláku na charite a starali sa o postihnuté deti. Pomoc sme naozaj potrebovali, tak nám doniesli od mís, cez postele postupne všetko. Bolo to od nich milé, ako sa toho zhostili. Bola tam aj ambulancia, kde sme krstnú zaevidovali a sestry začali k nám pravidelne chodievať za svojou pacientkou.

Ja som po skončení brigády v čase od septembra do októbra mala voľno, čím sa naskytla príležitosť realizovať sa a pomôcť im. Akonáhle k nám prišli sestry, ja som tam nemusela byť, nevyhľadávala som ich spoločnosť, veď čo už ja s tými ženami, ktoré nemajú iného zmyslu, ako len veriť v nejakého Boha. Také bolo poznanie, ktoré som mala aj z detstva od svojej babky. Brávala nás večer do kostola modliť sa, preto som k nej na prázdniny rada nechodievala. Mala som v tej veci jasno. Krstnej sa však stav skomplikoval a sestry boli u nás častejšie, chodievali k nám až do konca jej života. Najviac s nimi komunikovala moja staršia sestra, a keď som sa zjavila ja, tak sa pýtali, čo je to za dievčinu, či ide o ošetrovateľku a podobne. Moja sestra im povedala, že ja som jej jediná sestra. Jedna z tých rehoľníc to komentovala: „Ona nás asi veľmi nemá rada. Ale veď to nemusí každý.“

Z času na čas som sa s nimi dala do reči. Raz som sa pýtala, čo je to za zmysel života, ktorý žijú? Či sú také zranené, sklamané, nedocenené, nemilujú chlapov, alebo aký to má význam??! Tá dotyčná sestra mala čo robiť, keď som to na ňu spustila. Po nejakom čase prišli sestry s myšlienkou, či sa nechceme dať pokrstiť, veď to nič nestojí. Moja sestra, tomu veľmi naklonená, odvetila pohotovo: „Jasné!“ Moja reakcia bola: „Čo ti šibe?“ Ona nato: „Veď sa ti to raz zíde, príde chlapec z veriacej rodiny, svokra bude chcieť svadbu v kostole, skôr, či neskôr.“  Tak, akosi zištne som do toho išla. Chodili sme na prípravu - bol to humorikon, ale spoznávala som, že tie „mníšky“ nie sú až také čudné a neschopné. Keď som ich aj stretla na ulici, už som pred nimi nenapľula ako predtým, ale sme sa aj pozdravili, ako staré kamarátky.

Moja partia, do ktorej som chodievala, ničomu nerozumela, ba ani tomu, čo sa so mnou deje. Prišiel deň „D“ – Zostúpenie Svätého Ducha - Turíce a s ním náš krst, myrompomazanie a Eucharistia. Niečo, čo som začala žiť, ako hovorí svätý apoštol Pavol: „Z Božej milosti som tým, čím som.“  To, ako zištne som to prežívala, mi nevyšlo. No vyšlo to Bohu a babke, ktorá si to veľmi priala a aj ľuďom, ktorí sa o to postarali. Začala nová etapa a nové tváre. Noví ľudia začali vstupovať do môjho života a srdca. A ten, komu som najmenej verila, sa toho zhostil najviac. Bol to Boh, ktorý to od prvej chvíle bral vážne. Stratila som partiu ľudí, ktorí nechápali zmenu. Aj chalana, ktorý myslel, že všetko pôjde tak, ako predtým, a pritom všetko bolo iné. „Spadla som z koňa“ ako svätý apoštol Pavol a uverila som Bohu. Návštevy v chráme, zmena výzoru – veď som stvorená na Boží obraz, načo ho „dotvárať“... Správala som sa pre niekoho priam fanaticky, ale mne naozaj nič nechýbalo.

Tomu obdobiu som nerozumela, ale chutilo mi. Chcela som ísť na zábavu, na jednu, druhú, na akcie, výletovať ako predtým, no ten hriech, mi už nevoňal ako predtým. Prišiel čas, že som to už nechcela a začala som iné, to, čo ma naozaj robilo skutočne šťastnou a dávalo mi to život: evanjelizačné semináre, náboženské akcie, stretnutia a podobne. Návštevy so sestrami v kaplnke, z čoho bola  moja mamina „paf“. Kládla si otázku, kde je tá Ivana, ktorú poznala doteraz. Bála sa toho najhoršieho. Aj môj otec, si myslel svoje, že som zranená z ich manželstva a nechcela som nič skúšať, preto som „išla do kláštora“. Aj keď je to už lepšie, stále má svoj názor.

Čerešničkou na šľahačke bol film Nečistá, ktorý ma naozaj naštartoval. Už som vedela, ktorým smerom sa mám ubrať, že Bohu nič nie je nemožné. Že aj z pohanky dokáže urobiť kresťanku  a dokonca i rehoľníčku. Odišla som do rehole po sestrinej svadbe, čím sme sa obidve vybrali z domu po ceste, ktorú nám ukázal Kristus a stal sa Pánom našich sŕdc. A teraz svedčím, že Boh je živý a kraľuje na veky! Amen.
 
Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa pochopiť nedajú... Žijú sa a prijímajú...


sr. Joachima, Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie