Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:112
Tento týždeň:1127

Práve je tu on-line 14 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Posledný prst

Keď ma moja mama ešte len čakala, od prvých momentov jej bol odporúčaný potrat pre jej vek (36) a pre ďalšie zdravotné problémy, pre ktoré ju v 2. mesiaci tehotenstva museli hospitalizovať. K potratu mala mojich rodičov motivovať i dookola opakovaná prognóza postihnutého dieťaťa.

Namrzení lekári, ktorí neustále počuli len ich neoblomné: „potrat nie“, sa mamu v stave bezvedomia, keď im v nemocnici skolabovala, pokúsili „zachrániť“ tým, že ju predsa len na ten potrat vzali... Avšak ona sa na malú chvíľku prebrala, a keď pochopila, že je už pomaly na sále a čo sa chystajú urobiť, znovu z posledných síl zopakovala svoje „nie“. „Tak choďte domov, keď nechcete, aby sme vám pomohli!“, znelo rázne. Odišla. Ako? Ťažko, ale s Božou pomocou. Nasledovalo ešte 7 náročných mesiacov a napokon normálny pôrod. A výsledok? Dieťa s vyše 4kg a celkom zdravé... lekár len neveriaco krútil hlavou. Už vtedy v pôrodnici (samozrejme, že si na to nepamätám) som spolu s krížikom na čelo od mamy bola po prvýkrát zasvätená Pánovi, keď moja mama povedala: „Pane, ak ty chceš, obetujem ti ju, nech sa ti zasvätí“. I stalo sa.

Neprišlo to však len tak ľahko a bez osobného boja. Pre zasvätenie som sa ja osobne po prvýkrát rozhodla keď som mala 10.  Dodnes celkom neviem, čo presne ma k tomu motivovalo a ako som na to vtedy prišla, ale ešte stále mám doma uchovaný detský denníček z toho obdobia, do ktorého som si veľkým detským písmom napísala: „moje srdce bude patriť Pánovi, a nie inému mužovi...“ Nič som okolo toho neriešila, považovala som to za samozrejmé a jasné. Štyri roky.

Čas medzi 14. a 16. rokom bol však už časom trošku vážnejšieho rozhodovania medzi dvomi cestami – manželstvo alebo zasvätenie? Napokon som si ujasnila, že mojou cestou naozaj má byť zasvätenie. Istý kňaz, s ktorým som sa vtedy viac-menej celkom náhodne stretla, bez toho, aby ma bol bližšie poznal, alebo niečo o mne vedel, mi vtedy vybral rehoľné meno: ORADEA (= modliaca sa k Bohu). Polovážne i položartom som mu sľúbila, že si to meno dám, keď pôjdem do rehole. Ani na chvíľočku som na túto udalosť nezabudla a toto meno ma odvtedy sprevádzalo ako taký strážny anjel... V tom čase som už naplno snívala o vstupe do rehole, v ktorej bola moja najstaršia sestra už zopár rokov. Poznala som tam viaceré sestry a strávila som tam mnohé pekné prázdninové dni na duchovných obnovách a iných akciách.

Od mojej 17-tky mi však Boh začal hovoriť NIE. Ja chcem, Boh nie. Čo je to? Nechápala som. Začala som veľmi opatrne vnútorne pripúšťať, že Boh by ma možno chcel do inej rehole, ako som si doteraz myslela. Narátala som mu teda na prstoch jednej ruky 4 rehole, ktoré by som teda ešte „brala“. Jeden prst mi ešte zostal, tak som  Bohu s tichou obavou v srdci povedala, že jedno miesto mu nechávam otvorené, ak by náhodou On chcel ešte niečo iné... čo ja zatiaľ ani netuším.

Medzitým aj moja druhá sestra sa rozhodla pre Pána a odišla do rehole k najstaršej. Pričom zaznel komentár predstavenej, že „jedna musí zostať doma“. Samozrejme, že tá jedna som mohla byť – ako posledný a najmladší súrodenec – už len ja. Bolo to pre mňa ťažké. Od toho času som začala prežívať silný pocit, že chcem lietať, a niekto ma zavrel do klietky. Tak som čakala a uvažovala. Sama seba som sa pýtala aj si odpovedala: „Čo to vlastne chceš žiť? Čistotu, chudobu a poslušnosť. Veď sú to vlastne prejavy LÁSKY. A pre lásku predsa neexistujú žiadne prekážky! Tú možno žiť už tu a teraz.“ To bolo pre mňa zlomové. Tu som sčasti našla východisko z môjho väzenia. Tak som celým srdcom začala žiť svoje zasvätenie doma a hľadala som, čo ďalej. Boh ma nechal dlho čakať... Bolo to náročné. On však pozná ten správny čas...

Tesne pred mojím 25. rokom som spoznala tiež takou Božou „náhodou“ spoločenstvo Madonna della Strada. Je to sekulárny inštitút – zasvätení laici, presnejšie ženy, žijúce uprostred sveta nenápadne na spôsob kvasu. Bola som už rozhodnutá ísť do akejkoľvek rehole, len toto nie! To jedno som nikdy nechcela. Všetko som Bohu za tie roky čakania už postupne odovzdala pripravujúc sa na vstup do kláštora (to, že nebudem mať vlastný majetok, nebudem nosiť šperky, že sa budem musieť možno zriecť niektorých svojich záľub, že budem chodiť v habite, že sa budem musieť zriecť svojej rodiny, svojho domova atď) všetko... iba túto moju predstavu nie. Ale Boh chcel práve toto! Práve ten posledný prst na mojej ruke s možnosťou, ktorú som ja vo svojich plánoch nikdy nepripúšťala... Nasledoval náročný boj: či je aj toto úplné zasvätenie, po akom som vždy túžila, či to nie je len niečo druhotriedne vo vzťahu k Bohu; ako to prijme moje okolie, ktoré túto formu zasvätenia nepozná a možno ani neuznáva?

Napokon to však bolo o tom, či sa dokážem zriecť jednej jedinej veci, ktorú som si nechávala – svojej predstavy o krásnom Bohu zasvätenom živote, chránená tichom kláštorných múrov. Ani som si však celkom neuvedomovala, ako nežne a láskyplne ma Boh za tie roky čakania naučil žiť práve to, k čomu ma povolal – žiť zasvätenie uprostred hluku sveta, žiť ho aj v rifliach a doma medzi svojimi...

No keď som Bohu napokon v modlitbe odovzdala práve to, čo som si chcela ponechať... keď som znovu zopakovala svoje dávne „ÁNO“, ale už nie podľa svojich predstáv ale podľa tých Jeho, vtáčatko svojej slobody som vypustila z klietky do veľkých Božích dlaní, začala som lietať a v mojom vnútri vytryskol gejzír veľkej Božej lásky, obrovskej radosti a vnútorného pokoja. A ešte niečo. Veľkou pomocou mi boli v tých rokoch pravidelné duchovné cvičenia sv. Ignáca u jezuitov, ktoré mi dávali veľmi veľa. V ignaciánskej spiritualite som našla všetko ušité akoby presne na mieru pre mňa! A Inštitút, ktorého som dnes členkou, žije práve v duchu tejto spirituality. Som presvedčená, že Boh mal a má pre mňa pripravený ten najlepší plán presne na moju mieru. Napĺňa všetko, po čom moja duša prahne...

Chcem povedať už len to, že dnes po 10 rokoch života na tejto ceste, je moja vnútorná radosť, ktorá vytryskla na začiatku, nielenže rovnaká ale vždy väčšia, krajšia, hlbšia a plnšia... môj život je životom radosti! A to by som priala každému z vás :-).

Iveta  Oradea
Sekulárny inštitút Madonna della Strada