Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:9
Tento týždeň:9

Práve je tu on-line 29 návštevníkov a nik z nášho tímu.



Dotyk Boha

 Napriek tomu, že pochádzam z kresťanskej rodiny, chodenie do kostola bolo pre mňa často len splnenie si akejsi duchovnej povinnosti. Najhoršie to bolo v puberte, keď som chodila tak, ako väčšina ostatných, s partiou na zábavy. No, a prísť zo zábavy o piatej ráno a vstávať už o pol deviatej na omšu do kostola, to bolo hotové utrpenie.

Samozrejme, na zábavu nestačilo ísť jedenkrát počas víkendu. Chodili sme v piatok aj v sobotu, víkend, čo víkend. Hlavne, že bolo vždy kopec srandy. Nejaký čas som spievala s hudobnou skupinou na svadbách, v hoteloch, reštauráciách. Postupne sa všetka moja radosť začala točiť okolo nočného života. Čo najviac sa zabaviť, ísť kam chcem, robiť si čo chcem - to bola pre mňa sloboda. Rodičom sa to síce nepáčilo, ale nemohli mi v tom zabrániť, to by ma asi museli doma zamknúť.

Časom som Boha vyhodila zo svojho života a prestala som chodiť do kostola, pretože som si chcela zariadiť veci podľa seba a okrem toho som už aj tak nežila „ako sa na kresťana patrí“. A tak som padala z jedného hriechu do druhého, vlastne, ani ťažký hriech už pre mňa nebol hriechom. Asi po pol roku života bez Boha sa moja radosť začala kdesi strácať. Nastúpila prázdnota, smútok, strata zmyslu života. Nevedela som, čo sa so mnou deje, zatvárala som sa do izby alebo som utekala von, do samoty a snažila som nájsť odpoveď na otázku: "PREČO?"  Zdalo sa mi, že som bola podvedená, oklamaná, opustená, ale kým? Hnevala som sa sama na seba. Bola som na dne, chcela som radšej zomrieť, ako žiť.

Raz, keď som bola v samote, uvedomila som si, že som veľa vecí v mojom živote zbabrala a už ich nemôžem vrátiť späť, a tak som začala volať na Boha: „Ak skutočne si Bože, tak mi teraz pomôž, zachráň ma!“. Na tú chvíľu, keď sa ma „Boh dotkol“ nikdy v živote nezabudnem. Zrazu ma zaplavil hlboký pokoj, cítila som úžasnú lásku Boha a môj plač sa zmenil na výbuch smiechu a neopísateľnej radosti.  V tej chvíli som vedela, že Boh mi dal novú šancu začať odznova. Od tej chvíle som začala byť hladná po Bohu, začala som čítať všetku kresťanskú literatúru, čo sme mali doma, nasledovala spoveď a každý deň účasť na sv. omši. Kvôli mnohým pôstom som dosť schudla, moja váha sa dostala pod normál, a tak sa začalo v dedine o mne hovoriť, že som buď vážne chorá alebo som sa zbláznila.

Boh mi poslal do cesty spoločenstvo, kde sme sa za seba modlili. Raz sme pozerali film o sv. Františkovi z Assisi, ktorý ma veľmi oslovil, a tak som si vtedy povedala: „Áno, toto je presne to, čo chcem žiť – pomáhať ostatným ako on“. Kdesi v mojom vnútri sa čoraz častejšie ozývalo: „A čo keby si sa stala rehoľnou sestrou?“ „Čo? Ja? Bože, ty si ale fakt vtipný! Veď vieš, že som vždy chcela mať svoju rodinu, deti...“ No Boh si stále hľadal cestu k môjmu srdcu a ani neviem prečo, začala som si viac všímať rehoľné sestry a v duchu si hovoriť: „Fíha, to budem musieť nosiť taký závoj na hlave? No, čo už!“ Ešte stále som to brala ako nejaký žart.

Po pár mesiacoch som zistila, že to Boh myslí naozaj vážne, a tak som opatrne doma oznámila: „Asi by som chcela ísť do kláštora“. Odpoveď mojej mamy: „Čo? Do kláštora? Teba tam nezoberú! Tam idú len tí, čo tam chcú ísť od malička a okrem toho sa tam celé dni modlia, ty by si to tam nevydržala“. Tak som si pomyslela: „No vidíš, Bože, ak ma tam teda chceš mať, tak si to teraz vybav!“ A tak sa stalo, že som raz navštívila sestry alžbetínky a ja som po prvej návšteve u nich vedela, že to bude môj nový domov. Teraz, po jedenástich rokoch rehoľného života môžem potvrdiť, že Boh sám sa mi stal trvalou radosťou. Jeho nemôže nahradiť nikto a nič. Už nechcem žiť bez neho.

sr. Alžbeta Galgóciová, OSE