Pastorácia povolaní na Slovensku

Všetky svedectvá povolaných

Omnia cum tempore...
Hľadanie krásy bielych sestier
Cesta môjho povolania
Slušnosť káže predstaviť sa
Volanie
Sestra v akcii 3
Haló, kto je tam?
Moje tety - sestričky
Sestra Mária Loyola
Túžba
Veci medzi nebom a zemou
Klarisky existujú?
Pretancovať sa až do neba
Nespokojné je moje srdce, kým...
Nie je to o mne...
V tichu jednej noci
Posledný prst
Dotyk Boha
Orechová spálňa
A v čase tohto nepokoja...

Sleduj novinky pastorácie povolaní

 

 

 

 

Návštevníci našej stránky

Dnes:1
Tento týždeň:1

Práve je tu on-line 25 návštevníkov a nik z nášho tímu.



A v čase tohto nepokoja...

Som sestra Martina Benedikta z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.

Narodila som sa v kresťanskej rodine a spolu s mojimi tromi súrodencami som bola vychovávaná v živej
viere dopĺňanej príkladným svedectvom mojich rodičov a starých rodičov.

Ako som rástla, začala sa vo mne objavovať túžba patriť Bohu, len som nevedela, ako by sa mohla dať naplniť. Zistila som, že môj brat, keby chcel, môže byť kňazom, ale čo ja? Nepamätám sa, kedy a kde som sa stretla prvý raz s rehoľnou sestrou, ale viem, že už v období deviatich rokov som chcela byť sestričkou, hoci som nič o rehoľnom živote nevedela a mala len nejaké predstavy o tom, ako žijú rehoľné sestry. Myslela som si, že sestry sa veľa modlia, postia, a ak niečo robia, tak sa starajú o kostol, učia náboženstvo alebo ošetrujú chorých. A keďže som sa chcela na svoje povolanie dobre pripraviť, tiež som sa modlila, zapájala do všetkých "kostolných akcií" a neskôr som šla študovať na zdravotnú školu. Ale načo umývať riady, upratovať, pracovať v záhrade, keď to sestry nerobia?

Keď som mala dvanásť rokov, prišla prvá kríza. Vedela som, že chcem ísť do rehole, ale nevedela som, že do ktorej, keďže som ich už toľko poznala. A v čase tohto nepokoja môj ujo oznámil, že odchádza k misionárom Spoločnosti Božieho Slova, a mne len bolo ľúto, že sa rozhodol ísť na smrť do misií. No tento žiaľ ma onedlho prešiel, pretože v našom dome boli misijné prázdniny a ja som stretla nadšených misionárov a misijné sestry, ktorých habit sa mi hneď na prvý pohľad zapáčil a povedala som si: „Ak mám byť rehoľnou sestrou, tak chcem byť misijnou sestrou.“ A od tej chvíle som sa začala zaujímať o život sestier a ľudí v misiách čítaním všetkých misijných článkov, ktoré len boli dostupné, účasťou na misijných prázdninách, stretnutiami s misionármi aj misijnými sestrami... A bola som "happy".

Ale nie až tak dlho, lebo prišla ďalšia kríza: Vedela som už, čo chcem, ale našla som v sebe aj túžbu po manželstve, rodine, a nejako mi tieto dve túžby nešli dohromady a to bola kríza, ku riešeniu, ktorej som vtedy nedošla (pochopila som to až neskôr), lebo prišla ďalšia: Ako ja môžem ísť do kláštora, keď mám toľko hriechov? To však už bol čas, keď som bola na strednej škole a mala som možnosť stretávať sa s rôznymi rehoľnými sestrami, navštíviť ich v kláštore, vidieť ich v bežnom živote a ja som si konečne uvedomila, že sestry sú normálni ľudia s dobrými aj zlými vlastnosťami, so svojimi túžbami a potrebami, že aj im nie vždy všetko vyjde, že aj ony umývajú riad, upratujú, a ak treba, aj pracujú v záhrade... A z každej mojej návštevy v kláštore som sa domov vracala aktívnejšia, čomu sa, myslím, všetci čudovali.

Tak som sa dostala do 4. ročníka strednej školy a v mojom srdci bola veľká otázka, či to, čo ja chcem, chce aj Boh? A som vďačná ľuďom, ktorí ma vtedy poriadne "štuchli", aby som sa dokázala rozhodnúť.

A dnes? Som šťastná tam, kde som. Po formácii v postuláte a noviciáte som zložila svoje 1. rehoľné sľuby a vo chvíľach, keď som ja Bohu hovorila ÁNO, jasne zasvietilo slnko, a ja som vtedy cítila, že Boh je so mnou, miluje ma a súhlasí so mnou. A keď sa teraz vyskytne nejaká kríza, vždy sa vrátim k týmto chvíľam a zostáva mi už len povedať: „Bože, si úžasný, milujem ťa, chcem byť s tebou a znovu ti dávam svoje ÁNO.“